Spomienka po roku na odhalenie tabule obetiam Kolbasovskej
tragedie
Kolbasovska tragedia
SME, 16-11-1996,
Autori: EVA COBEJOVA
"Pre nas zidovskych obcanov tohto nepokojneho kontinentu a storocia je obec
Kolbasov len jednou z mnohych v Europe. Kazdy stat, kazde mesto, kazda obec
ma svojich zidovskych martyrov."
Prof. Pavol Traubner,
cestny predseda Ustredneho zvazu zidovskych nabozenskych obci na Slovensku
v Kolbasove 12. novembra 1996
V utorok doobeda par hodin pred slavnostou vyzerala dedina ako vymreta.
Bolo vidiet len starostu Jana Danka v tmavomodrom obleku, ako ustarostene
pobieha okolo obecneho uradu a prezera, ci je vsetko dobre nachystane.
Starosta si dokonca vybral v robote dovolenku, lebo v dedine s pol druha
stovkou obyvatelov sa starostuje len vo volnom case. Na prvy pohlad ako
keby odhalovanie pamatnej tabule zidovskym martyrom z Kolbasova nikoho
okrem starostu v obci nezaujimalo. Ale pred jednou hodinou bolo zrazu
priestranstvo pred obecnym uradom zaplnene. Prisli funkcionari z noveho
sninskeho okresu, protifasisticki bojovnici, novinari a zastupcovia
zidovskych nabozenskych obci z celeho Slovenska. Prisli vsak i
Kolbasovcania a dokonca i pamatnici z ostatnych obci Ulicskej doliny.
Miestni sa nevedeli vynadivat na dlhu bradu kosickeho rabina, na cierne i
biele capicky hosti zidovskeho povodu, na ich vazne tvare. V Kolbasove uz
niet zidovskej rodiny, hoci dakedy tu zilo aj sedem rodin. Niektori
neprezili fasisticke koncentraky, ostatnych povrazdili banderovci.
Vojna sa v Kolbasove neskoncila 26. novembra 1944, hoci ukrajinsky napis na
obecnom urade hovori, ze tento den bola obec oslobodena Cervenou armadou.
Vojna sa v Ulicskej doline neskoncila ani 8. ci 9. maja 1945. Este rok po
oslobodeni sa ludia tu v severovychodnom kute Slovenska v noci dobre
zamykali a bali sa rabovania i vrazdenia. Armada musela tento kraj
oslobodzovat na dva razy - prvykrat od Nemcov, druhy raz od banderovskych
band, ktore terorizovali obyvatelstvo. V tazko dostupnej Ulicskej doline uz
takmer na ukrajinskej hranici sa banderovci citili bezpecne. Obyvatelstvo
hovorilo podobnou recou ako oni, armada bola daleko - az za kopcami v
Humennom. V Novej Sedlici ci Zboji vraj banderovci obcas zasli i na
tancovacku. V tu noc 6. decembra 1945 sa zabavali inak - v Ulici okolo
osmej vecer zavrazdili lesnika Sendera Steina a tri zidovske zeny. Potom
sadli na sane a tiahli dalej - do Kolbasova. Tu sa v dome Emanuela Pollaka
nechali hostit, vyrabovali cely dom a potom vystrielali jedenast mladych
zidov.
Jan Kic mal vtedy vyse dvadsat. Dodnes mu spomienka na tu tragicku
decembrovu noc nevybledla v pamati, ale stale mu stahuje hrdlo, ked ju ma
ozivovat. Prave ten vecer sa on spolu s niekolkymi kamaratmi s Kolbasovom
lucil. Chlapci, co sa vratili len pred par tyzdnami z frontu, sa rozhodli
ist zarobit zopar koruniek do Ciech. Vecer sa odoberali a cakala ich nocna
tura do Stakcina, odkial im rano isiel vlak.
Rozlucka bola vesela. Mladez sa stretla tak ako kedysi na priadkach, len
dievcata nepriadli, lez vysivali - aby sa nepovedalo, ze posedavaju so
zalozenymi rukami. Spievalo sa, rozpravalo, zabavalo a chlapcom sa raz
nechcelo vydat na cestu. Ked uz bol najvyssi cas, este si povedali, ze na
cestu treba kupit cosi tuhe, aby sa lepsie islo. Ak Mendel este nespi,
kupia unho flasticku. Vybrali sa na horny koniec dediny. U Mena sa
svietilo. Ale zrazu na ceste pred Mendelovym domom na nich ktosi z tmy
skrikol: "Stojite! Zachodite!" V tme sa zaleskla zbran. Chlapi dvihaju ruky
a stavaju sa k stene. Jan Kic sa nenapadne obzrie a na ceste vidi lahky
gulomet. Uz-uz ma chut povedat, ze tu masinu dobre pozna, ze pred par
mesiacmi s takou sam bojoval. Ale nepovie radsej nic. V Kolbasove nevidia
banderovcov prvy raz. Ale s gulometom nechodievaju. Obcas pridu do dediny
dvaja-traja a zhanaju fajcivo a pijatiku. Zarasteni, zlostni, v madarskych,
ruskych i nemeckych uniformach. Banderovec zrukne na chlapca, co stoji
najblizsie pri okne: "Chod odtial, lebo dnu sa bude strielat, schytas gulku
aj ty!" Potom sa opyta: "A su dnu aj dievky?" Prikyvnu. "Fajn, aspon budu
mat cervy co zrat!" Vtom z dveri vyjde dalsi banderovec, spokojne prezuva
po dobrej veceri, ale pohlad na dedinskych chlapcov pri mure ho rozladi. Co
s nimi? Co sa tu motaju prave teraz? Nemozno ich pustit len tak, aby
nezburcovali dedinu.
Poslu ich teda do domu uplne na konci dediny, aby tam cakali. Chlapci vsak
poza humna utekaju spat do dediny. Z horneho konca sa ozve strelba. Mozno
strielali len tak do vzduchu, nahovaraju sami sebe. Ale vtom dobehne
vyplaseny chlapec, co byva pri Pollakovcoch, a rozprava, ze banderovci
nalozili plne sane tovaru, co nasli u Pollaka v sklepe, a potom vsetkych
postrielali. Chlapi vychystani do Prahy sa vylakaju. Rychlo sa poberu
svojou cestou smerom na Stakcin. Banderovci by ich mohli hladat, treba
zmiznut. Ked su pri Dare, stretnu vojsko. Armada uz ten vecer postupovala
smerom na Kolbasov, ale cesta bola zla, zamrznuta, nedostali sa hore do
kopcov, a tak uviazli pred Ulicskou dolinou.
V Kolbasove sa ta tragedia rozoberala dlhe roky. Ludia nechapali, preco
banderovcom nestacilo vziat si len zasoby, preco museli vrazdit, preco
prave zidov - v Ulici i Kolbasove. Pred vojnou zilo v Kolbasove sedem
zidovskych rodin, ale zvacsa to boli chudobni ludia, hospodarili presne tak
ako krestanske rodiny. Mendel Pollak mal v domci, kde byval, aj malicky
vycap a obchod. V Kolbasove sa vsak z toho zbohatnut nedalo. Bolo treba
okrem toho i gazdovat, chodit na drevo, kosit, siat. Juraj Bobela bol
Mendelov sused. "Spolu sme zapriahali kone, ked sa islo na drevo, dobre sme
si rozumeli a pomahali," spomina Juraj Bobela. "Vzdy ked idem popri tom
mieste, kde stal ich dom, a vidim kusok kamena, co z domu ostal, pichne ma
pri srdci."
Kolbasovcanom cele roky vrtalo v hlave, ako banderovci prisli na Mendela
Pollaka a jeho dom. Ktosi im musel prezradit, v ktorom dome byva zidovsky
obchodnik a mozno aj to, ze prave ten den doviezol zasoby. Juraj Bobela si
spomina, ze v ten vecer sa v Pollakovom dome zislo dvanast mladych zidov. Z
fasistickych koncentrakov sa im nevratili rodicia, stari rodicia, a tak ti,
co prezili, drzali pospolu. V ten vecer prisli k Mendelovi hostia az z Uble
a bolo tu veselo. Juraj Bobela nazrel k susedom a pamata si, ako ktosi
povedal: "Bavime sa tu, spievame, ale co urobime, ked pridu banderovci?"
Zidovske dievcata si vsak nechceli dat pokazit zabavu. "Co by bolo?
Pohostime ich, nakrmime a pojdu svojou cestou," spasovali. Juraj Bobela
prezradi, ze to boli velmi pekne zeny a viacero chlapcov z dediny na ne
pomyslalo. Banderovci sa dali pohostit, najedli sa, vypili, kolko vladali -
a potom vsetkych postrielali. Az na Helenu Jakubovicovu.
Osemdesiatosemrocny Peter Chochrun stal na slavnosti pred obecnym uradom
cely nervozny. Obzeral si hosti, prezeral, az napokon nevydrzal a opytal
sa: "A Hena neprisla? Helena Jakubovicova tu nie je?" Nedokazal zakryt
sklamanie ci smutok, ked zistil, ze o Helene nik nevie. Marne po nej patral
aj Ustredny zvaz zidovskych nabozenskych obci na Slovensku.
Hena Jakubovicova. Vtedy mohla mat osemnast. A chlapcom sa velmi pacila,
jeden chlapec od susedov mal s nou svoje plany. Jej rodicia zahynuli v
koncentraku a Hena sa vratila do Kolbasova len so sestrami. U Pollakovcov
sa citili ako doma. Ked zacali banderovci vrazdit, Hena spadla za postel a
na nu sa zosuchla perina. Nik si ju nevsimol. Celu noc prezila v dome s
jedenastimi mrtvymi. Rano ju susedia nasli za postelou zivu a celkom
sedivu. Odisla kamsi k znamym, par mesiacov zila v Humennom a potom zmizla
v USA u pribuznych. "Necham vam svoju adresu, ak nieco o Helene zistite,
napiste mi," prosi stary muz patdesiatjeden rokov potom, co svoju priatelku
videl naposledy. "Nezabudnite, prosim."
Pri prilezitosti odhalovania pamatnej tabule zidovskym martyrom z Kolbasova
obec vycistila od kriaciny breh, na ktorom kedysi bol zidovsky cintorin.
Ostalo zo pat celych pomnikov. Clenovia zidovskych nabozenskych obci na
rozpadnute prachnivejuce pomniky kladli podla svojej tradicie kamienky.
Vybrali sa sem popozerat i miestni ludia. Z detstva vyberali spomienky na
cintorin, na ktory uz takmer zabudli. Tu boli najprv pochovani aj
povrazdeni z Pollakovho domu. Potom ich tela premiestnili na cintorin v
Snine. Sedemdesiatnik Juraj Bobela smutne povie: "Teraz sme v Kolbasove
jedna rasa - a nezijeme tak pekne ako vtedy pred patdesiatimi rokmi, ked tu
zili krestania i zidia pospolu."
Ked sa Kolbasovcan Andrej Chochrun vratil na jar z frontu, hned ho povolali
do humenskych kasarni bojovat proti banderovskym bandam. Aj on prisiel
tento utorok pred Obecny urad v Kolbasove, hoci uz byva v Snine, a
zaspominal si na boje s banderovcami. "Boli medzi nimi i skolovani ludia,
boli dobre organizovani, ale nasej armade nekladli velky odpor. V Polsku si
trufli aj proti vojakom. Proti nam by nemali sancu. Ale zato presne vedeli,
kedy v ktorej dedine nie je vojsko, a tam udreli. Museli mat svojich
informatorov, ale pochybujem, ze by mali niekoho v Kolbasove, nasi ludia s
nimi nedrzali." Andrej Chochrun vyrastal v dome rovno oproti Pollakovmu
domu. "Boli sme si blizki ako rodina," spomina. O to tazsie prezival to, ze
ked banderovci vrazdili jeho susedov, bol s jednotkou daleko. Do Kolbasova
dorazili az dva-tri dni po tragedii.
Na pamatnej tabuli v Kolbasove nie su mena vrahov. Napokon, nikdy sa
nezistilo, kto presne vrazdil v Pollakovom dome. Na pamatnej tabuli sa
nepise ani o banderovcoch, len o ozbrojenom komande.
Bohus Chnoupek vo svojej knihe Banderovci, ktora vysla v roku 1989, o nich
hovoril ako o "ukrajinskych nacionalistoch". Knihu vsak pisal v case, ked
historia bola jednoduchsia. Dnes je Stepan Bandera pre niektorych ludi
dokonca hrdinom. Ale pre ludi z Ulicskej doliny banderovci hrdinami nikdy
nebudu. V Kolbasove nezabudli na to, ze tieto bandy vrazdili a rabovali
tak, ako sa to naucili u fasistov.
Preslo viac ako patdesiat rokov, kym si zidovske obete v Kolbasove dostojne
uctili. Ale nikdy tu na ne celkom nezabudli. Spominali vsak na nich nie ako
na zidovskych martyrov, ale ako na kruto, neludsky povrazdenych susedov a
priatelov - na Mendela, Salamona, Jentu, Esteru, Gizelu, Sarlotu...
