What is truth and what is it good for?
Adam Roman
I guess everyone can simply answer this Pilate's question. Truth denotes the agreement between a contents of a saying and reality. Truth is usually formulated using the sentences (the most beautiful truths are, however, expressed by equations), but not every sentence is necessarily true, or false. Taking an example, the sentence "You shall not muzzle an ox while it is treading out the corn" (Deut. 25, 4) is neither true nor false. Whoever still does not understand, let him try to decide whether the group of sentences "What an unbelieving and perverse generation! How long shall I be with you? How long must I endure you?" (Mark 9, 19) is true or false. The sentences which can be true or false are called propositions in logic. It is not important whether we are able to decide their truth value or not. Some old Greeks insisted that the Earth is spherical. This proposition was true despite the fact that they were not quite certain about its proof. During the middle ages people used to be sometimes burnt at stake for true propositions (I will better not say who treated them this way) but the propositions have not lost their truth value due to this handling. The propositions are not inflammable, they are just true or false.
In this context I am always puzzled when I hear Christians speaking about truth. They love to speak about it and they do it frequently but if you ask them about the meaning of the word they are using, you are going to be fairly surprised. You will learn that by truth they mean devotion to god, obedience, candidness, goodness, justice, love and similar idle talks. But even their god was not meaning this logical sense when he told about himself: "I am the way, I am the truth and I am life" (John 14,6).
Teraz sa pokúsim presvedčiť čitateľa aká je pravda vážna a dôležitá. Práve preto, že o nej počujem rozprávať príliš ľahkovážne a takmer žartom, ako keby o nič vážne nešlo. O hokeji a slabomyseľných príbehoch televíznych seriálov sa ľudia rozprávajú vášnivejšie než o pravde. Ľudia sú už akosi tak uspôsobení, že veria najradšej tomu, čo sa im páči, bez ohľadu na to, či je to pravda, alebo nie. Ale čo majú z príťažlivej nepravdy? Cvíľkové potešenie, ktoré prejde do rozčarovania, ako alkoholické opojenie prejde do tzv. opice. A pritom pravda je čosi neuveriteľne krásne, vážne a dôstojné. Nebudem tu používať logiku, ale emócie, pokúsim sa v čitateľovi vyvolať empatiu pre význam pravdy.
Už ste si všimli aká je pravda nepoddajná? Možno ste kedysi chceli vyhrať v hazardnej hre, želali ste si výhru, sugerovali ste si, že ste už-už vyhrali – a nič. Nebola to pravda. Uvediem iný, smutnejší príklad. Predstavte si, že vám nájdu nádor v pľúcach. Vysvetlia vám, čo vás čaká – pomalé dusenie a nakoniec smrť. Iste vás taká predstava nepoteší a prvé, čo urobíte, že jej odmietnete uveriť. V učebniciach onkológie sa dozviete, že touto tzv. fázou odmietania prejde každý, kto sa dozvie, že má rakovinu. Je to takmer také isté ako prírodný zákon – ešte aj lekár-onkológ, ktorý sa dozvie, že má rakovinu, si mesiace vymýšľa falošné diagnózy, utešuje sa kdečím, a rezignuje až po dlhej dobe. Ale nádor bude rásť napriek vášmu odporu, napriek vašej neochote uveriť v neho, vy sa budete dusiť a nakoniec aj umriete. Pravda totiž hovorí o tom, čo naozaj je, čo je mimo nás, čo od nás nezávisí, nie to, čo si želáme (a je teda v nás). Preto treba pravdu brať smrteľne vážne. Pravde treba veriť, nie posmievať sa jej, nie zľahčovať ju. Tento príklad ilustruje ďalší dôvod, pre ktorý pravdu potrebujeme s istotou poznať – aby sme verili tomu, čo naozaj je, nie tomu, čo si len želáme aby bolo.
Viete, že astronómovia vedia s neuveriteľnou presnosťou (na sekundy!) predpovedať zatmenie Slnka na stáročia dopredu? Čo je podstatou tej ich schopnosti? Poznajú presne zákony, ktorými sa nebeské telesá pohybujú (toto odvetvie astronómie sa volá nebeská mechanika) a keď poznajú súčasné polohy a rýchlosti všetkých nebeských telies, vedia pomocou tých zákonov vypočítať dráhy všetkých telies a teda ich polohy a rýchlosti v ľubovoľnom čase. Uvedomujete si, čo to znamená? Astronómovia vedia, ako sa nebeské telesá naozaj pohybujú a len preto vedia zatmenie predvídať. Spýtajte sa na dátum a presný čas najbližšieho zatmenie astrológa a nedovoľte mu styk s astronómom ani s astronomickými informáciami. Nebude mať ani tušenie, kedy k zatmeniu dôjde. Ten pre svoje "predpovede" používa iba slaboduché šablóny, ktoré nič nehovoria o skutočnosti, len o "znameniach", "vplyvoch postavení planét" a podobných taľafatkách. Astrológ nepozná pravdu, astronóm ju pozná. Pravda astronómovi umožňuje predpovedať budúcnosť, astrológ o budúcnosti iba nezáväzne tára. A tak ako v astronómii, tak je to aj v iných oblastiach poznania. V pravde je obrovská sila.
Pravda je smrteľne dôležitá. Ak sa vám to nezdá, predstavte si, že by vás liečil lekár, ktorému by bola pravda ľahostajná: nebol by zvedavý, čo vám naozaj je, namiesto slepého čreva by vám vybral kus hrubého. Páčil by sa vám? A čo vyšetrovateľ, ktorému by bolo jedno, že v čase krádeže, z ktorej vás obvinil sused, ste boli v Austrálii? Bez pravdivého poznania podstaty elektromagnetického poľa by ste nemali vaše obľúbené televízory, bez pravdivých informácií o vlastnostiach polovodičov by neboli počítače, bankomaty, mobilné telefóny. Nič z toho nie je plodom úprimnej a hlbokej viery, nevzniklo orodovaním, pôstom ani modlitbami.
Uvedomte si, že vo vašom mozgu je váš vnútorný svet, prepchatý vašimi želaniami, vášňami, túžbami a tam vonku je chladný, voči vám úplne ľahostajný svet prírodných zákonov a síl. Vo svojej fantázii urobíte všetko hravo a ľahko, ale vo fantázii nemanipulujete s objektami sveta, ale so svojimi predstavami. S vonkajším svetom sa manipuluje veľmi ťažko, on sa riadi zákonmi, ktoré sa podľa vášho želania nezmenia. Ak na zákony nedávate pozor, narazíte na ich brutálnu, bezcitnú, neľudskú silu. Ak spadnete do prudkej a hlbokej rieky a neviete plávať, najskôr sa utopíte. Úplne jednoznačne, neodvratne sa utopíte. Žiadna hrôza vo vašich očiach, zúfalé volanie, kŕčovité pohyby vás nezachránia. Príroda nemá vôľu, ona iba jednoducho je. Prírodné zákony iba pôsobia, nedbajúc na vaše priania, želania a túžby.
Keďže sa teda pravda netýka len nás, ale aj skutočnosti, ktorá väčšinou od nás nezávisí, treba mať k nej veľkú úctu, treba ju hájiť a raz zistenú pravdu chrániť pred lžou. Je preto naozaj zarážajúce, že pravda nepatrí u kresťanov medzi tzv. čnosti. Ba ani boh neprikázal vážiť si pravdu. Jeho ôsme prikázanie zakazuje len takú podružnú vec, ako je krivé svedectvo proti bližnému. Presvätej inkvizícii, ktorá v mene "pravdy" (ozaj, aká to bola vtedy pravda?) upaľovala nevinných, prostých i vzdelaných ľudí, by možno prikázanie vážiť si pravdu trocha pristrihlo krídelká.
Samozrejme, nemôžeme a ani nepotrebujeme vedieť pravdu o všetkom. Keď sa chystám na vysokohorskú túru, veľmi sa zaujímam o takú drobnosť, akou je zajtrajšie počasie. Inokedy mi je počasie celkom ľahostajné. Keby som sa však chystal postaviť kilometrový most, musel by som urobiť podrobnú geologickú analýzu terénu ponad ktorý most povedie. Stručne môžem zhrnúť, že poznať pravdu je tým dôležitejšie, čím závažnejšej veci sa týka. A práve v tejto súvislosti ma zaráža až trestuhodne ľahostajný postoj veriacich k voľbe náboženskej viery o ktorej tvrdia, že dáva ich životu zmysel, že im zaručuje posmrtný život a spásu, jednoducho, že je hádam tou najvyššou hodnotou akú poznajú.
Veď na svete je tak veľa náboženstiev a siekt, a všetky suverénne vyhlasujú, že sú jedine pravé, že ich boh je ten jediný boh. A ako sa chovajú ľudia v takej prebohatej ponuke bohov? Študujú základné diela rôznych vierovyznaní, overujú si, ktorý boh je ten pravý a zabezpečí im tie najlepšie výhliadky do budúcnosti? Čerta starého! Väčšina katolíkov má len povrchnú predstavu o tom, v čom sa odlišujú od evanjelikov, či pravoslávnych, nehovoriac už o tom, že majú len veľmi hmlistú predstavu o moslimoch, hinduistoch či šintoistoch. Ale sadnite si vo Viedni do lietadla Malajských aerolínií a o 10 hodín pristanete v Kuala Lumpure, kde väčšina obyvateľov má rovnako hmlisté predstavy o kresťanoch. Vôbec ani netušia, že jestvujú akési rozdiely medzi gréckymi a rímskymi katolíkmi. Namiesto toho vám budú zasvätene rozprávať o svojej "svätej trojici", ktorú volajú "trimurti" a ktorú tvoria Brahma, Višnu a Šiva.
I have tried to demonstrate (it is not possible to prove it) that truth represents, in certain sense, the highest value. Of course, not the truth about relations between John and Mary, but the truth about electromagnetic and gravitational fields, about forces inside molecules or, if you are too concerned with yourself, also the truth about causes of your diseases and about medicines which can relieve their effects or about vaccines which protect you from them forever. Actually – cholera, plague, diphtheria, smallpox and many other deadly diseases were not expulsed from our countries by resorting to Virgin Mary, but only by the tough work of men who were interested only in truth. Vďaka ním sa už zbytočne modlíte "od hladu, vojen a moru, uchráň nás, ó Pane". Môžete v modlitbe nechať už iba tie vojny, ktorým sama cirkev často žehnala (ešte pápež Pius XII kropil svätenou vodou Mussoliniho tanky – ale chválabohu neúčinne).
Keď je pravda taká dôležitá, musíme sa pýtať, ako sa zisťuje. Pravdivosť jednoduchých výrokov sa potvrdzuje ľahko, napríklad už pohľadom. Nato, aby ste zistili, či je pravda, že v izbe je stôl, netreba veľa námahy: pozriete sa. O jednoduchých pravdách sa môžeme presvedčiť zmyslami. Možno práve preto prostí ľudia, ktorých iné pravdy ani nezaujímajú, o pravde veľa nerozmýšľajú a uveria každej hlúposti: reklamám na zubné pasty, ktoré dodávajú desaťročia odumretým zubom vápnik, pranostikám, horoskopom, vešteniu z ruky – a farárom.
Zložitejšie pravdy sa poznávajú zložitejším a dlhším pozorovaním. Uvedomte si, že vývoj každého (priemerne rozumného) človeka od narodenia po dospelosť, predstavuje akýsi vývoj k pravde. Pre malé dieťa je možné všetko. Preto veľmi malé deti uveria naozaj všetkému. Nemajú prečo neveriť. Veľmi málo v svojom krátkom živote ešte poznali, preto sú tak rozkošne a milo naivné. Uveria rozprávkam, v ktorých sa čokoľvek zmení na čokoľvek iné v okamihu. Ale ako deti postupne poznávajú svet, začínajú chápať, že nie všetko je možné. Darmo si želajú živého koňa, rodičia (bežní) im kúpia nanajvýš koníka dreveného. Vývoj dieťaťa je objavovanie toho, čo nie je možné. A objavovanie obmedzení možností je približovanie sa k pravde. Čím viac obmedzení poznáme, tým je naša predstava o svete pravdivejšia. Keď pochopíme, že nemôžeme bez následku pustiť druhému na hlavu tehlu, začíname čosi tušiť o neúprosnej gravitácii. Gravitácia iba obmedzuje všetky možné voľné pohyby telies na zemi na pohyby smerom k zemi. Keď teleso pustíme, spadne. To ste sa dozvedeli už v detstve. Neformulovali ste to ako fyzikálny zákon, iba ako skúsenosť, ktorej môžete veriť, na ktorú sa môžete neochvejne spoliehať. Ešte nikdy sa vám nestalo, aby pustené ťažké teleso začalo letieť dohora. Zvyknete si na to ako na pravidelnú skúsenosť. A považujete tvrdenie o páde telesa za pravdivé. Je to samozrejme len pravda surová, empirická. Vy neviete prečo telesá na zem padajú, vy viete iba, že padajú.
Podobne zo skúsenosti zistíte, že veci nemôžu len tak zaniknúť. Iste by vás už v školskom veku prekvapilo, keby pred vašimi očami zanikol železničný vagón. Preto sú iluzionistické kúzla so zánikom a vznikom vecí také príťažlivé. Ľudia vidia to, o čom vedia, že to nie je možné. Neformulujú to obvykle ako zákon zachovania hmoty či energie, len to pociťujú ako akúsi neurčitú skúsenosť. A keď im niekto povie o zániku vlaku, neveria mu. Jednoduché pravdy sa naučí poznávať každý človek v priebehu vlastného života.
Jestvujú však ľudia, pre ktorých je zisťovanie pravdy povolaním. Je ich mnoho, ale nás budú zaujímať tí najpovolanejší – vedci. Takí vedci ako fyzici a astronómovia sa pýtajú na pravdivosť výrokov, ktoré sa väčšinou týkajú celého Vesmíru (Vesmír si treba vážiť, lebo okrem neho už niet ničoho, preto ho píšem s veľkým počiatočným písmenom – bohov bolo a ešte stále je vymyslených veľa, tí si takú úctu nezasluhujú). Fyzici sa pýtajú na pravdivosť výrokov o galaxiách, o všetkých elektrónoch vo Vesmíre o silách pôsobiacich medzi všetkými možnými objektami vo Vesmíre. Inžinieri – aspoň podaktorí – sa zasa trápia ako pomocou fyzikmi odhalených právd skonštruovať zariadenia, ktoré nám uľahčia život, pomôžu sa nám dostať na Mesiac – ale aj skonštruovať neutrónovú bombu. Rád by som len tak mimochodom zdôraznil, že tú bombu už nepoužívajú vedci, ale generáli.
A ako tú pravdu zisťujú? V podstate (ale len v podstate) veľmi jednoducho. Niektorí všeličo skúšajú – robia pokusy – a výsledky skúšok potom analyzujú svojim obmedzeným, síce iba ľudským nie božským, ale zato zdravým rozumom. Iní si najprv vymyslia teórie, ako by to v prírode mohlo byť a potom zisťujú – opäť pokusmi – ako to naozaj je. Pokračujú pomaly, ale iste. Nemyslia si, ako sv. Augustín, že kruh je dokonalý. Ich netrápi, či je niečo dokonalé, ich trápi, či to, čo o tom niečom povedia, je pravda. Podstatou zisťovania pravdy je to, čo je obsiahnuté v jej jednoduchej definícii: zisťovanie, či to, čo očakávam, sa naozaj stane. Ak si myslím, že sklo je krehké a oceľ pevná, potvrdím si svoju hypotézu tým, že na betónovú dlážku pustím z rovnakej výšky rovnako ťažké nádoby zo skla a ocele. Robiť to nemusíte, túto pravdu si overili už tisíce ľudí pred vami. Nemusíte si ani overovať, že plameň popáli ľudskú kožu. Iste ste to už vyskúšali v detstve. Len ste asi zabudli kedy a ako presne sa to stalo.
Najlepšie je teda pravdu dokázať. Dôkaz je zdanlivo len jeden zo spôsobov zisťovania pravdy, ale je to jediný úplne dokonalý spôsob. Jediným jeho problémom je to, že dokázať niečo "nad všetku pochybnosť" je veľa razy ťažké, ba až nemožné.
Najhlbšie pravdy o prírode sa teda zisťujú dokazovaním, ktoré sa opiera o vysvetľovanie, navrhovanie a overovanie hypotéz, čo sú postupy značne komplikované, o ktorých tu už podbrobne nemôžem hovoriť. Takéto pravdy sa volajú vedecké a týkajú sa mnohokrát celej prírody. Zastavíme sa u právd fyziky, pretože tam je situácia najjasnejšia. Fyzici vedia väčšinu právd platiacich v celom Vesmíre vysvetliť a dokázať. Ukážem vám ako poučný príklad, ako sa dokazuje zákon zachovania energie. Keďže o čitateľovi si nemôžem robiť ilúzie, bude to iba veľmi nepresný náznak časti dôkazu, ale to podstatné predsa len ukáže. Dúfam však, že zaujme aj ľudí vzdelaných, lebo vždy keď to vysvetľujem študentom, vidím na ich tvárach zmes údivu a pobavenia.
Predstavte si miestnosť s biliardovým stolom. Vášniví hráči hrajú biliard a vy ich pozorujete. V miestnosti visia hodiny a každý hráč má na ruke ešte svoje hodinky. Predpokladajme, že tieto hodiny udávajú podstatne odlišné časy a "idú rôznou rýchlosťou". Zákon zachovania energie sa úplne exaktne dá dokázať z jediného predpokladu, že zákony pohybu gulí nezávisia od toho, podľa ktorých hodín meriame čas! Pre matematicky podkutého čitateľa je tento dôkaz veľmi jednoduchý, pre ostatných ťažko pochopiteľný. Ale podstatným jeho východiskom je predpoklad, že zákony pohybu telies nemôžu závisieť od toho, pomocou akých hodín meriame čas. A ja sa teraz pýtam: je tento predpoklad oprávnený, neoprávnený, možno ho prijať, treba ho zamietnuť, či hádam ešte dokázať? Mne sa zdá, že zákony prírody nemajú prečo závisieť od našich hodín, od našich vnemov, našich predstáv a želaní – jednoducho od nás, subjektov. Zákony prírody sú objektívne. A myslím si tiež, že spomínaný predpoklad už netreba nijak ďalej dokazovať. Ak sa vám to nezdá, skúste si predstaviť, ako by to vyzeralo s prírodou, keby závisela od stoviek rôzne idúcich hodín. Myslím si, že tak, ako si to neviem predstaviť ja, tak si to nevie predstaviť nikto. Ale nič viac už na dôkaz zákona zachovanie energie netreba! Kto má o tento dôkaz vážny záujem a pozná základy diferenciálneho počtu, nájde dôkaz zachovania energie z tohoto jediného predpokladu v § 6 knihy L. D. Landau, Mechanika, kde zaberá ani nie pol strany. Vydávateľa neuvádzam, lebo táto brilantná učebnica vyšla v desiatkach vydaní vo všetkých len trochu významných jazykoch.
Predpoklady, ktoré už dokazovať netreba, ale z ktorých vyplývajú desiatky iných tvrdení, nazývame axiómami. Celú mechaniku možno napríklad odvodiť z jediného princípu, ktorý sa volá Hamiltonov princíp najmenšieho účinku. Ten princíp hovorí, že pri pohybe akejkoľvek sústavy zostáva veličina, nazývaná "účinok", minimálna. To je všetko. A vyplývajú z toho zákony pohybu planét okolo Slnka, kmitanie pružiny, zrážky biliardových gulí. Nie je to nádherné? Z jednej jednoduchej vety vyplývajú stovky konkrétnych zákonov? A navyše tá veta je taká jednoduchá a samozrejmá, že ju netreba ani dokazovať. Skôr by bolo treba dokazovať jej opak. Pravda (vedecká) je teda aj krásna.
Zisťovanie a dokazovanie pravdy je teda poriadna drina, lenže pravda nie je lacným tovarom. Pravdou sa nestane len tak hocičo, čo si zaželáme. S tým treba počítať aj pri obracaní ľudí na svoju (pravú) vieru. Pritom dochádza k stretnutiu najmenej dvoch ľudí rôzneho názoru a jeden z nich chce, aby ten druhý svoj názor (navždy!) zmenil. Vzniká tu preto celkom prirodzene nasledujúca otázka: kto má pravdu dokazovať?
The essay is not ready yet. It is just a draft.
Criticism, polemics, views, suggestions etc. are expected at the address: nebojsa@consultant.com
Visits:
(since 15. 11. 2001)
